Ako sme išli na Floridu po našom

Tento blog som začal preto, lebo s Rudom plánujeme na budúci rok ten náš veľký výlet po svete a chcem zistiť, či by toto bolo pre našich kamarátov a známych zaujímavé. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje. Predom sa ospravedlňujem za gramatiku a štylistiku, lebo niečo takto rozsiahlejšie (okrem prekladov, ktoré nie sú z mojej hlavy) som po slovensky naposledy písal na maturite. Takže tu to je. Prvý blogpost. Trochu dlhý, ale to rozchodíte.

Druhý, alebo tretí týždeň v marci býva na školách v USA týždňová spring break, alebo po našom jarné prázdniny. 

Väčšina deciek si namiesto toho, aby zostávala v meste, kde majú školu, volí jednu z dvoch možností:

1. ísť na prázdniny domov

2. ísť s kamarátmi/partnermi/starou mamou niekam na dovolenku do teplejších oblastí.

Kto si vyberie túto možnosť, chodí obyčajne buďto do Mexika (väčšinou Cancún, ale chodia tam väčšinou len tí pod 21 rokov, lebo tam môžu chlastať legálne), Californie, Louisiany, alebo na Floridu. Skrátka niekam ku veľkej vode s plážami a polonahými ľuďmi v plavkách.

(Kto ste žili/žijete v USA a máte inú skúsenosť, som si istý, že všade je to inak, ale toto je len moja generalizácia toho, ako to chodí tu, v Kentucky. )

Keďže je toto môj posledný semester štúdia za veľkou mlákou, končím v máji a na Floride som nikdy nebol, videl som toto ako super možnosť sa tam ísť pozrieť. OK, nebolo to všetko len tak jednoduché, pretože ešte 2 dni pred odchodom sme mali naplánované vyraziť do Colorada a ísť turistikovať do Rocky Mountains, ale potom nám tam padlo ubytovanie u kamarátky, ktorá akurát vtedy nešla byť doma a preto som na poslednú chvíľu zavolal môjmu host-bratovi, s rodinou ktorého som býval ako výmenný študent, a ktorý je aj náhodou v Coast Guard (pobrežná hliadka, taká čo hľadá drogy na lodiach a nie Mitch Buchanan a Pamela) a je umiestnený vo Fort Myers, Florida. Keď som mu zavolal, ihneď mi povedal, že jasné, že ho môžem ísť kedykoľvek prísť pozrieť a plán bol hotový.

Pred chvíľou som spomenul, že „sme to mali naplánované“. To „my“ značí mňa a Milana, PhD. študenta z ČR, ktorý tento semester prišiel do Louisville a prvé dva týždne svojho pobytu u mňa couchsurfoval, kým si nenašiel vlastné ubytko. Je brutálne scestovaný, rok a pol žil v Turecku a prestopoval celú Európu a časť Blízkeho Východu. Hneď, ako som mu navrhol, či nechce ísť niekam spoločne na spring break, bolo jasné, že inak, ako stopom nepôjdeme.

Ja mám už za sebou tiež zopár stopov, ale všetky z nich boli len také krátke, jednodňové a takýto dlhý som predtým ešte nedal. Ale čo, ako spievali decká v tábore, žijeme len raz, práve tu a práve teraz, a preto som sa hneď na to namotal a dohodol sa, že idem do toho. Chceli sme odchádzať v piatok ráno, ale keďže som si zabudol oprať všetky veci a trochu moc som si užil piva vo štvrtok večer, vyrazili sme až v piatok na obed. Každý, komu sme hovorili, že ideme na stop iba gúľal očami a hovoril nám, že nás zavraždia. My sme im ale povedali, že si budeme dávať pozor, lenže sme si moc neuvedomili, že podobný pohľad na vec môžu mať aj vodiči, a preto možno nebudú mať chuť nás brať.

Realita stopovania v USA ale na seba nenechala dlho čakať a po 2 hodinách státia na kraji cesty a stovkách áut, ktoré mali vnútri iba jedného človeka a predstierali, že nás nevidia, sme začali klesať na duchu a preto sme sa rozhodli, že zbehneme rýchlo niečo zjesť. Najedení a s lepšou náladou sme sa postavili znova na krajnicu a čakali na nášho anjela. Na naše prekvapenie nám zastal novučičký kabriolet BMW s asi 30 ročnou babou, ktorá nám povedala, aby sme si naskočili. Hneď sme ju poslúchli, ale ešte predtým, ako sme sa stihli pohnúť, nás zastavil policajt a spýtal sa jej, či je všetko v poriadku. Keď ho uistila, že áno, konečne sme sa pohli. Baba bola zlatá, odviezla nás asi 170km od Louisville, kúpila nám večeru a ešte aj dala nejaké proteínové tyčinky. No super.

Dobre naladení sme sa znova postavili na krajnicu a stopovali a stopovali. Asi sme si ten deň vyčerpali všetko stopárske šťastie, lebo nám nikto nezastavil a ešte nás aj vyhodili zo všetkých benzínok, kde sme sa boli pýtať na odvoz. Keď už bola tma, Milan sa počas procesu nášho vyhadzovu z poslednej benzínky zakecal s jednou staršou paňou (Anne) ktorá nás potom našťastie vyzdvihla a ponúkla nám, že nám pomôže nájsť nocľah.

Najprv nás zobrala do kostola, kde práve prebiehal írsky kar a pivo tieklo potokmi, odkiaľ nás farár poslal na policajnú stanicu, odkiaľ nás poslali do útulku pre bezdomovcov u Armády Spásy (Salvation Army). Tu sme stretli super správcu útulku (David), ktorý nám porozprával o tom, ako on v 70-tych rokoch stopoval úplne bez problémov, ale ako sa teraz časy zmenili a ľudia sa viac boja. Po super spánku, teplej sprche a raňajkách sa David ponúkol, že nás odvezie ku diaľnici, ale že o tom nemá nikto vedieť a tak sa máme najprv schovať tak, aby si to nikto nevšimol, a keď všetci odídu, prísť naspäť za ním. A tak sa aj stalo. Keď nás vyhodil na diaľnici, povedal nám, že nám ešte nechá postlané postele a že sa môžeme kedykoľvek vrátiť, ak sa nám nebude dariť. No super.

Náš plán na teň deň bol chytiť stopa v priebehu ďalších 3 hodín a dostať sa niekde blízko Atlanty, ale keďže asi šťastie bolo unavené, znova si sadlo na nás a do 15 minút sme chytili stopa od Kanaďana (Ryan), ktorý mal namierené až na Floridu. Síce nie presne tam, kam mi, ale aj tak super. Cestou sme s neho vytiahli hádam všetko okrem rodného čísla. Je učiteľ biológie a chémie (ako S.H.!!!), má 2 deti, precestoval tiež polku sveta a varí vlastné pivo. Takže konverzačných tém bolo habadej a 10+ hodinová spoločná cesta nám utiekla ako voda. Vysadil nás na odpočívadle, odkiaľ sme už ten deň bohužiaľ ďalší stop nechytili.

Chceli sme tam prespať, ale po tom, ako sme našli značku, ktorá nás varovala pred jedovatými hadmi, sme poprosili securiťáka, nech zavolá policajtov. Keď jeden prišiel, poprosili sme ho, či by nás neodviezol do najbližšieho mesta a nakoniec sa nechal prehovoriť. Odviezol nás za benzínku, osobne sa za nás pred zamestnancami zaručil, poprial veľa šťastia a ešte nám dal aj dve fľašky Gatorade. Ďalšie šťastie. Na tej benzínke sme sa potom aj vyspali a na druhý deň Milan ukecal jedného Mexičana, aby nás zviezol aspoň do Tampy, ktorá bola asi 200km od našej cieľovej destinácie. Mexičan sa volal Leo, žil už 10 rokov v USA, ale zelenú kartu mal iba pár rokov. Dovtedy robil na poli a zbieral jahody a čučoriedky, lebo pre ilegálneho imigranta lepšej práce skrátka nebolo. Bolo super spoznať život zasa z iného uhla pohľadu a Leo bol fakt dobrý chlapík, ktorý nás zobral dvoch do už tak preplneného auta.

Z Tampy sa nám za celý deň stopa chytiť nedalo a ľudia tam neboli veľmi priateľskí, tak sme sa rozhodli, že posledných 200km pôjdeme autobusom. Z pizzerie sme si popýtali prázdne krabice, vyspali sa na nich na autobusovej stanici a ráno sme potom išli busom do Fort Myers.

Fort Myers bol úplne ako raj na zemi, piesok na plážach ako múka, fajne teplúčko. Spali sme u toho môjho host brata (Eric), pili pivo, hrali volejbal a prechádzali sme sa po pláži. No skrátka život gombička. Ku koncu prázdnin sme si ešte spravili výlet do Miami, ktoré fakt vyzerá ako vystrihnuté z filmov a GTA: Vice City.

Naspäť sme museli ísť autobusmi, pretože by sme to inak nestíhali v pondelok do školy a nič superzvláštneho sa nestalo. Vlastne hej, stretli sme dvoch ľudí (Katie a Devin), ktorí už rok načierno naskakujú na nákladné vlaky a takto cestujú po USA. Keď nemajú peniaze, hrajú na bendžo a spievajú. Čo ma dosť prekvapilo je to, že obidvaja chcú byť po svojom cestovaní v štátnych zložkách. On chce ísť do armády a ona chce byť policajtka.

Tento týždeň bol jedným z najlepších dobrodružstiev, aké som tu, v USA zažil a naozaj som ich videl z inej perspektívy. Ak keď stopovanie išlo ako v lete na saniach, utvrdilo to moje presvedčenie o tom, že dobrí ľudia sa na svete veľa a že svet nie je až taký skazený, ako všetci hovoria.

A tu sú ešte dáke fotky.

Prespávanie na autobusovej stanici v Tampe.

Západ slnka na Fort Myers Beach

Miami Beach